Menu
Namiesto bývania v pohodlí mesta so všetkými službami a vybavenosťou si aj s rodinou vybral život na klenovských lazoch, v tisícmetrovej nadmorskej výške na konci náročnej lesnej cesty, ktorá dá miestami zabrať aj lepším terénnym autám.
Ján Kováčik s rodinou
Ján Kováčik, ktorý sa takto presťahoval z Hnúšte do lokality Šopisko na Skorušine nad Klenovcom, však svoje rozhodnutie neľutuje a tvrdí, že práve tam našiel slobodu. Oficiálne má síce trvalý pobyt stále v Hnúšti, reálne však už žije aj s rodinou na Šopisku, kde chce postupne spúšťať a rozvíjať služby pre turistov na starorodičovskej usadlosti. O živote mimo civilizácie, fungovaní na lazoch a možnostiach obživy v takomto prostredí sme sa porozprávali priamo s ním.
Ako ste sa sem na Šopisko vlastne dostali, ste starousadlík?
Pochádzajú odtiaľto moji starí rodičia a tu v tejto oblasti sa narodil aj môj otec. Po jeho smrti sme zistili, že pozemky a chata, ktorú sme celý život užívali, sú nevysporiadané. Človek sa teda musel zasvätiť do tajov katastra, katastrálnych máp a všetkého okolo dedenia pozemkov a ich vysporiadavania.
Boli to tri roky života, obehávania ľudí, vyplácania aj „súdovania“, aby sme to nejako dali do poriadku. Aj tak to však ešte stále nie je dotiahnuté. Chatu sme však zlegalizovali, takmer zázrakom sa nám podarilo dohodnúť s 36 ľuďmi. Prišiel som však o úspory, ktoré som si našetril v zamestnaní v Bratislave, takže pomaly som začínal takmer od nuly.
Všetko, čo tu starí rodičia zanechali a časom sa to zničilo, pozemky zarástli, keďže počas socializmu odtiaľto museli takmer zo dňa na deň odísť, my znovu štartujeme. Jediná možnosť, ako tu prežiť a uživiť sa, je v budúcnosti ponúkať ubytovanie a určitú formu agroturizmu.
A ako dlho tu bývate? Aký život je tu vysoko na lazoch, keďže ľudia sú dnes napríklad zvyknutí často nakupovať v obchodných centrách, čo tu, samozrejme, nie je možné...
Je to zhruba 3,5 roka odkedy tu bývame. Riadime sa počasím a ročným obdobím. Keď príde zima, potrebujeme mať nejaké zásoby, takže pivnica aj špajza je plná, čo mestskí ľudia nepoznajú, lebo v Tescu je všetko na dosah:-). Ak by nám predsa len niečo chýbalo, máme skialpy, takže vieme na lyžiach zbehnúť k autu a dokúpiť si, čo potrebujeme.
Ale v zásade mávame všetko, čo človek potrebuje na zimu. Ešte teraz máme z minulej zimy niektoré veci, napríklad zaváraniny.
Ako sa tu žije bez napojenia na elektrickú sieť?
Elektrinu tu máme vyše desať rokov, fungujeme na solároch. Takže to, čo teraz rieši celý svet, že solárne panely sú budúcnosť, my už dávno používame. Keď sa nám narodila dcérka, s malou dušičkou sme kupovali práčku, ale je to zázračná vec, že slniečko nám spraví energiu. Dal by som každú strechu povinne pokryť solármi, aby sme nemuseli mať jadrové elektrárne a iné zbytočné veci, ktoré znečisťujú zemeguľu.
Máte malé dieťa, ako to bude, keď podrastie a bude musieť chodiť do školy?
Myslím si, že my jej dáme viac ako nejaká škola. Keď bude mať 12 – 13 rokov, bude vedieť pripraviť komplet obed a všetko pre hostí, čo ju žiadna škola nenaučí. Pri vnímavosti, ktorú má, bude mať v hlave všetky veci, ktoré sa deti učia.
Tu na okolí ste jediná takáto mladá rodina? Akých susedov máte?
Najbližší sused je od nás na pol kilometra. Oživil staré gazdovstvo, kde si postavil novú chatu. Ďalší je až 2,5 kilometra a tak podobne sme tu „rozhádzaní“. Trvalo bývajúceho suseda však máme až na laze nad Klenovcom, čo je asi 15 kilometrov a smerom na Sihlu je od nás osem kilometrov Marekov dvor.
Kontakt s ľuďmi však máme oveľa väčší než ľudia v panelákoch, ktorí sa možno ani nepozdravia vo výťahoch. Chodieva k nám kvantum ľudí, ktorí sa u nás ubytujú alebo len tak zastavia na kus reči. So sociálnou väzbou teda nemáme vôbec problém.
S manželkou vás zrejme spája aj láska prírode, keďže sa okrem iného venuje tradičnému staviteľstvu, domom z hliny a slamy. Ako ste sa zoznámili? Nebol problém presvedčiť ju, aby ste sa tu usídlili?
Manželka Lea: Ja som z Banskej Bystrice a manžel tu býva vlastne vďaka mne, keďže som prišla za ním a odvtedy tu žijeme:-)
A ako ste si zvykli v tomto prostredí, keďže ste z väčšieho mesta a pracovali ste aj v Nemecku?
Po škole som žila v zahraničí aj na vidieku, takže takáto samota pre mňa nebola až takým šokom. Zvykalo sa mi dobre a som aj rada, že nemáme až takých blízkych susedov, keďže človek sa potom musí niekedy aj dohadovať.
Možno je to trochu stereotypný pohľad, za čo sa ospravedlňujeme, ale chlap si snáď ľahšie zvykne na „bojové podmienky“. Ako ste sa tu aklimatizovali vy ako žena?
Manželka Lea: Vnímam to tu ako normálny rodinný dom. Máme solárne panely, kúpeľňu, teplú vodu, vykurujeme drevom. Máme tu aj práčku, počítač a internet a tiež dobrý signál cez wi-fi 20 kilometrov až z Hnúšte. Takže si nepripadáme ako odtrhnutí od civilizácie.
Aké máte plány do budúcnosti?
J. Kováčik: Chceme dospieť k tomu, aby sme sa tu vedeli uživiť, zaplatiť odvody, ktoré od nás vyžaduje štát. „Vyrobiť“ 500 eur pred dvoch nie je sranda v týchto podmienkach a okrem toho musíme aj jesť, tankovať, opravovať a chceme i stavať. Takže zatiaľ je to také kľučkovanie a uvažovanie, ktorým smerom pustiť euro. Keď to budeme mať vyriešené, keď sa tu budeme naozaj vedieť uživiť a zarobiť si, tak to bude naozaj dobré.
Jednou z aktuálnych noviniek na Šopisku je prestupná stanica Huculskej magistrály, o ktorej sme písali v nedávnom článku. Veríme, že aj ona pomôže Jánovi Kováčikovi pri napĺňaní jeho sna o trvale udržateľnom turizme na Skorušine a teší nás, že aj vďaka takýmto nadšenom je v tejto lokalite stále život.
